Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Hrušovany
 
 

Ján Juraj Stanek

Ján Juraj Stanek (*04.06.1909 +17.02.1996)

Ján Juraj StanekJán Juraj Stanek, známy aj ako Železný kapitán sa narodil 4. júna 1909 v Hrušovanoch, bol dôstojník česko-slovenskej a slovenskej armády. Veliteľ časti vojsk 2. taktickej skupiny počas Slovenského národného povstania.

Onedlho po narodení sa rodina presťahovala do Viedne, kde navštevoval základnú školu. Neskôr študoval na gymnáziách v Nových Zámkoch a Nitre. V roku 1927 v 6. ročníku gymnázia udrel jedného zo svojich profesorov, zo strachu pred trestom ušiel z krajiny a vstúpil do Cudzineckej légie. Po absolvovaní výcviku slúžil v 4. pešom pluku, ktorý bol v medzivojnovom období nasadený na území dnešného Maroka, kde jeho jednotka viedla boje proti berberským kmeňom, ktoré sa búrili proti francúzskej nadvláde. Onedlho po nasadení jednotky do bojov dezertoval a vrátil sa do Česko-Slovenska, kde 1. októbra 1929 nastúpil na prezenčnú vojenskú službu v Česko-slovenskej armáde. Službu v armáde si následne dobrovoľne predĺžil, bol povýšený do poddôstojníckej hodnosti. Koncom marca roku 1931 začal slúžiť ako čatár v 7. pešom pluku. Absolvoval diaľkové štúdium na obchodnej akadémii v Prahe, čo mu ďalej umožnilo pokračovať vo vojenskej kariére. Štúdium na vysokej vojenskej škole v Hraniciach na Morave ukončil 1. júla 1935. Následne pôsobil ako veliteľ čaty, neskôr roty.

Po vzniku prvej slovenskej republiky bol príslušníkom Slovenskej armády, znalosť cudzích jazykov ho predurčila na pôsobenie v spravodajskom oddelení veliteľstva VI. armádneho zboru v Spišskej Novej Vsi. Bojoval v Malej vojne. V roku 1939 pôsobil na veliteľstve 1. divízie v Trenčíne. Účastnil sa na útoku proti Poľsku, a v rokoch 1940 – 1942 absolvoval Vysokú vojenskú školu v Bratislave. V roku 1942 pôsobil ako pridelenec v niekoľkých nemeckých divíziách nasadených na východnom fronte, neskôr pôsobil v slovenskej Rýchlej divízii. Po ústupe slovenských vojsk na Krym v roku 1943 sa vrátil na Slovensko a začal spolupracovať s odbojom a to jednak s Čatlošom, komunistami i skupinou okolo Goliana. Ako prednosta spravodajského oddelenia Ministerstva národnej obrany podával tajné správy Vojenskému ustrediu SNR.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol poverený vedením ústupu bratislavskej posádky. V tejto úlohe však zlyhal a dva dni po svojom príchode do Banskej Bystrice bol Golianom poverený velením obranného úseku Plesnivec 2. taktickej skupiny, kde mal s pomocou početných posíl stabilizovať situáciu na Horehroní, kam prenikali nemecké jednotky. Po stabilizácii situácie ho  partizáni presvedčili o potrebe útoku na slabo zabezpečený Telgárt. 5. septembra 1944 povstalci spolu s partizánmi, delostreleckou podporou a niekoľkými tankami zaútočili na Nemcov v Telgárte. Protiútok spôsobil nemeckej posilnenej útočnej rote 1. tankovej armády, ťažké straty a prinútil ju ustúpiť. Útok bol jednou z mála úspešných povstaleckých útočných akcií, čo povstalecké velenie okamžite využilo na zlepšenie morálky ostatných jednotiek, ktoré inak len ustupovali. Staneka pre tento úspech neskôr prezývali „Železný kapitán“.

Okolie Telgártu sa stalo na dlhšiu dobu jedným z najpokojnejších úsekov frontu až do 21. októbra, kedy začali posilnené nemecké jednotky vytláčať povstalecké vojská do Nízkych Tatier. Po prechode povstalcov do hôr sa Stanek pripojil k vojakom 3. práporu 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády v ZSSR operujúcej v Nízkych Tatrách. Tam bol 26. decembra 1944 po boji s prepadovým oddielom Edelweiss pri Veľkom boku ťažko ranený a zajatý. Väčšine jeho jednotky sa podarilo uniknúť. Spolu s ním sa nacistom podarilo zajať aj 15 príslušníkov americkej a britskej vojenskej misie, spolu s niekoľkými slovenskými vojakmi. Zajatcov najprv eskortovali do Polomky. Ťažko raneného Staneka medzi sebou niesli na 8 km ceste dvaja americkí seržanti. Neskôr bol spolu s ostatnými zajatcami premiestnený do Banskej Bystrice, Brezna a následne do Bratislavy, kde boli vypočúvaní gestapom i dôstojníkmi Waffen-SS. Od 18. januára 1945 bol väznený na Gestape v Berlíne odkiaľ bol prevezený do mestečka Niederdorf v Tirolských Alpách, kde ho 30. apríla 1945 oslobodila jednotka talianskych a rakúskych partizánov. Partizáni odviedli oslobodených väzňov do Lago di Braies, kde ich našla postupujúca americká armáda.

Po ozdravnom pobyte na ostrove Capri sa Stanek stal náčelníkom štábu československej vojenskej misie v Taliansku, po návrate na Slovensko sa stal veliteľom divízie v Žiline. Po vojne sa zúčastnil bojov proti Banderovcom. Do roku 1951 slúžil v armáde, ale neskôr sa stal obeťou politických procesov v dôsledku jeho kontaktov s "buržoáznymi nacionalistami". Ďalej pracoval ako administratívny pracovník na železniciach. Bol tiež významným predstaviteľom slovenského Junáka, skautskej organizácie až do jej zrušenia v roku 1950. Po roku 1968 bol rehabilitovaný.

Ján Juraj Stanek zomrel v roku 17. februára 1996 v Benešove (1).

Použitá literatúra

(1) KLUBERT, Tomáš. Zhrdzavená legenda „Železného kapitána“ [online]. Válka.cz, 2007-11-27, [cit. 2008-03-06]


 


Úvodná stránka